Ten význam a priamy vplyv – to je snaha o zabezpečenie transparentnosti výučby a praktického výcviku najmä tým, že každé výcvikové vozidlo musí byť vybavené pevne namontovaným zariadením umožňujúcim zaznamenávať údaje o identite účastníka kurzu a inštruktora zúčastnených na výcviku, trase a trvaní jazdy, to isté i pre každú učebňu, každý trenažér, o čase strávenom v učebni alebo na trenažéri, ktoré budú zo zariadenia automaticky zasielané do informačného systému. Skrátka monitoring. Kontrola účasti klienta na praktickom výcviku a v učebni, kontrola presnosti začiatku a konca teoretického vyučovania, praktickej jazdy a v rámci nej - kontrola splnenia povinnosti odjazdiť (+, -) 15 km za každú vyučovaciu hodinu (45 min).
Áno – v súčasnosti, keď je proces v autoškolách podnikaním, tak je jasné, že títo podnikatelia (majitelia autoškôl) chcú byť v rámci svojej činnosti v prvom rade „ziskoví“! Majitelia autoškôl sa snažia zarobiť. No a keď najväčším výdajom pri ich činnosti je poplatok za prenájom priestorov a pohonné hmoty – hneď je zrejmé, kde sa snažia ušetriť. Pokiaľ sa jedná o tie pohonné hmoty – tie súvisia s odjazdenými kilometrami (chcú, aby ich bolo čo najmenej pri čo najväčšom povinnom minimálnom počte vyučovacích hodín praktického výcviku). Bojujú všetkými silami o to, aby ten povinný minimálny počet vyučovacích hodín (a tým i príjem do pokladnice) bol čo najväčší. Rovnaký ako pre chlapca schopného prísť na praktický výcvik na otcovom aute – tak i pre pani v stredných rokoch, ktorá za volantom auta nesedela ani v garáži a pri nácviku cúvania cez pootvorené dvere sleduje ako sú natočené zadné kolesá...
Hodiny, minúty, kilometre – a peniaze! Toto majú byť tie najdôležitejšie limity a ukazovatele úspešnosti autoškoly, zamerania a zmysluplnosti jej fungovania?
Autoškoly sú predsa „výcvikové a výchovno-vzdelávacie zariadenia registrované na vykonávanie: a) výučby a výcviku účastníkov prípravy na skúšku odbornej spôsobilosti na vydanie oprávnenia viesť motorové vozidlá (vodičský kurz). V autoškolách teda prebieha (mal by prebiehať!) výcvikový a výchovno-vzdelávací proces. Zaujíma niekoho (nielen na ministerstve, ale i na príslušných okresných úradoch) čo v jednotlivých výcvikových zariadeniach autoškôl je obsahom tohto procesu? Každej vyučovacej hodiny – či už v jej teoretickej alebo praktickej forme? Sú poverení zamestnanci uvedených inštitúcií (ale i konkrétnej autoškoly) informovaní ako sa na každej vyučovacej hodine napĺňajú predpísané osnovy? Sú aj motivovaní k tomu, aby sa tieto dokumenty „do bodky“ realizovali najmä pri praktickom výcviku? Ako už bolo spomenuté – autoškoly vykonávajú výučbu a výcvik účastníkov prípravy - na skúšku - odbornej spôsobilosti... Nie do života, pre bezpečnú prax, ale na skúšku !
Aká je vlastne tá skúška? Časť teoretická – testy! Nie preverenie vedomostí zo zákona o cestnej premávke a príslušnej vyhlášky, ale nespočítateľne krát opakovaný písomný test, ktorý „účastník prípravy“ odovzdá po zadaní za 5 minút – bez toho, aby si prečítal aj všetky odpovede(!) – samozrejme na plný počet bodov. Nie preverenie vedomostí zo zásad bezpečnej a defenzívnej jazdy, teórie vedenia vozidla – no preto, lebo tieto oblasti poznania nie sú obsahom žiadneho testu! Aké sú potom vedomosti „účastníka prípravy“ v autoškole po absolvovaní teoretickej prípravy – pred skúškou? No minimálne! Jedno však dokáže takmer dokonale – napísať test...
K čomu potom slúži monitorovanie „účastníka prípravy“ o čase strávenom v učebni autoškoly, keď ten čas je venovaný väčšinou len vyplňovaniu skúšobných testov? Nechcem týmto paušalizovať – samozrejme sú aj výborné autoškoly s profesionálnym vedením a inštruktormi - skutočnými učiteľmi. Títo však ku zmysluplnému napĺňaniu obsahu vyučovacej hodiny v učebni absolútne nepotrebujú učebne vybavené pevne namontovaným zariadením umožňujúcim zaznamenávať údaje o identite účastníka kurzu a inštruktora zúčastnených na výcviku. (Pozri „Breviár autoškoláka“)
Praktická skúška, jej prvá časť – jazda na autocvičisku alebo náhradnej cvičnej ploche. Je to prakticky (už roky dozadu) jazda medzi kužeľmi (slalom – ovládanie volantu, zacúvať kolmo medzi kužele a pozdĺž medzi kužele – akože skúška parkovania s vozidlom. Potom výjazd a zacúvanie do garáže - miesta štartu). Takisto – nespočítateľne krát nacvičovaný stereotyp, kde „účastníka prípravy v autoškole“ v sterilnom prostredí nútia správať sa účelovo, často úplne iracionálne – hlavne však, kde po úspešnom, finálnom zacúvaní do „garáže“ presvedčí skúšobného komisára o svojej spôsobilosti pokračovať ďalej v skúške - jazde v cestnej premávke. To, že takýto klient autoškoly (už po skúške a s vodičským preukazom v ruke) vôbec nevie to svoje vozidlo po ukončení jazdy bezpečne „upratať“ na parkovisku pred obytným domom, že ho to (a kopu iných vecí) musia učiť doma je smutno-smiešnou realitou...(Pozri „Breviár autoškoláka“)
Praktická skúška, jej druhá časť by sa mala vykonávať v podmienkach cestnej premávky vrátane mestskej premávky. V rámci tejto časti skúšky sa kladie dôraz na dodržiavanie jednotlivých ustanovení zákona o cestnej premávke, príslušných vykonávacích predpisov a zásad bezpečnej jazdy, zvládanie zložitých dopravných situácií v cestnej premávke, vrátane jazdy rýchlosťou do 90 km/h pri jazde mimo obce, prípadne po diaľnici alebo rýchlostnej ceste. Mala by sa vykonávať! Aká je však realita?
"Cestná premávka" - to je zväčša pomerne rýchly prejazd známymi a naučenými trasami a zapamätanými križovatkami - a bodka. Výsledok? Žiak - (úspešný absolvent autoškoly...) vôbec nepozná predpisy v ich súvislostiach, nemá predstavu o teórii vedenia vozidla, zásadách bezpečnej jazdy. Zásady defenzívneho spôsobu jazdy - to už je pre nich (a žiaľ i pre mnohých tzv. inštruktorov) len utópia. Nevie zaparkovať s vozidlom v reálnej cestnej premávke, len máloktorý z nich je primerane samostatný, nedokáže - len tak – samostatne bez akýchkoľvek pokynov skúšobného komisára bezpečne odjazdiť ani 5 minút, ani raz nepredchádzal iné vozidlo rýchlosťou aspoň 80 km/h. Viete prečo? Preto, lebo sa to neskúša! No a čo sa neskúša - to sa neučí! K čomu sú potom takéto skúšky? Aký zmysel má monitorovanie žiaka (ale i inštruktora) či začal presne vyučovaciu hodinu, či ju presne i ukončil, či odjazdili tých 15 kilometrov, keď hlavne náplň (!) tejto vyučovacej hodiny nie je predmetom záujmu?
A monitoring? Áno, ale vozidlo, na ktorom sa vykonávajú záverečné skúšky! Aby bolo jasné aké pokyny (v tom najširšom zmysle slova) dával skúšobný komisár žiakovi a ako tento na ne reagoval a akým spôsobom ich (ne)splnil!?
Nie príprava, ale výsledok tejto prípravy by mal byť cieľom, predmetom záujmu všetkých tých, ktorí majú (úprimný a hlavne profesionálny) záujem a možnosti zlepšiť celý procesu nadobúdanie vedomostí, zručností, návykov a spôsobilostí v autoškolách.
Pozri Breviár autoškoláka na:
www.google.sk/search?site=&source=hp&q=breviár+autoškoláka&oq=breviár&gs_l=psy-ab.1.0.35i39k1j0l3.2928.4900.0.9088.8.7.0.0.0.0.
